Priznajte si to, všetci by ste chceli ísť do Whistleru. Hlavne ak ste závislí od adrenalínu. Whistler je nádherné mestečko na hornom konci Sea to Sky Highway, stelesnenie sna zopár ľudí, ktorí sem prišli v prvej polovici minulého storočia a usadili sa niekde na mieste dnešného Creekside.

Neskôr vybudovali dokonale premyslenú Whistler Village podľa obrazu európskych stredísk. No a vzhľad je asi jediné čo má s Európou spoločné. Whistler je mladý. Je to cítiť všade, na uliciach, na hore, v autobuse, kde počas zimy nenájdete snáď nikoho nad 30, v reštikách a podnikoch, kde zazobaným turistom varia a obsluhujú ich decká, čo ledva vyliezli zo strednej, alebo napríklad aj absenciou cintorínu (žila som tu rok a žiadny som nenašla).

Ďalšie články o Whistleri a lyžovačke v Kanade nájdete tu:

Ale hlavne je to otvorená myseľ. Ako svoj domov si ho zväčša vyberajú ľudia, ktorí si svoj život predstavujú trošku inak, ktorí milujú hory a sneh, veď napokon tu žijú napríklad Hugo Harrison či Mark Abma.

Ako raj pre ľudí, ktorí radi jazdia (či už je to snowboard, lyže, rôzne typy bicyklov, od déhačka cez dirt biky a XCčka až po klasické galusky, alebo dokonca snežné skútre, pričom väčšinou je to kombinácia niekoľkých), má veľmi málo hluchých období. Zimná sezóna tu trvá od polky novembra do konca mája, pričom už začiatkom mája otvára na Whistleri downhillový bike park, ktorý ťahá do polovice októbra (Whistler má dve hory, Whistler Mountain a Blackcomb).

Koncom júna sa na 5 týždňov Horstman Glacier na Blackcombe zmení na jedno úchvatné freestylové ihrisko, miesto, kde sa začína púť, ktorá pre zopár vyvolených končí v ski a SNB videách, na stupienkoch víťazov Zimných olympijských hier či X-Games, najväčší letný snow park na svete.

Rozloha ľadovca určite nepatrí medzi najväčšie, v Európe sa rozhodne nájdu strediská, ktoré v lete ponúkajú omnoho viac terénu. Ťahajú tu napríklad len dve kotvy. Podstatné a unikátne je ale to, čo s tým čo majú dokázali urobiť Kanaďania.

6 zo 7 finalistov olympiády U-rampy vyrástlo práve tu

Asi nebude náhodou, že twin-tipy vznikli práve tu. Parky na ľadovci sú prvotriedne a je ich tu hneď niekoľko. Asi najslávnejší je Camp of Champions COC (už len to meno!), ktorý vyučuje freestyle lyžovanie aj snowboarding a má ďaleko najväčší snowpark. Ďalej je to Momentum Ski Camp, ktorý sa zameriava čisto na lyže, ako už napovedá názov, a ktorý dáva veľký dôraz aj na klasický freestyle, čiže muldy.

Foto z uplynulého týždňa (polovica decembra 2010):

[nggallery id=106]

Posledným plateným kempom je Dave Murray Camp, ktorý okrem freestyle lyžovania a snowboardingu vyučuje aj klasické disciplíny ako slalom. No a je tu aj malý park pre verejnosť, ktorý sa postupom sezóny rozširuje, keďže Dave Murray asi v polke sezóny končí. Čo sa týka výbavy parkov, samozrejmosťou sú rôzne typy a veľkosti kikrov a railov, k povinnej výbave COC aj Momenta patrí veľký nafukovací vankúš na trénovanie skokov, COC má aj vlastnú superpipe a necháva si vyrábať celkom kvalitné a hlavne cool bundy, nohavice, vaky a ďalšie repre veci.

Tento rok fičala tmavomodro-fialová. Je to veľký biznis. Freestyle sa tu skutočne trénuje, berie sa vážne, vyrastajú tu talenty. Jazdia tu prorideri aj tí, ktorí určite raz budú pro. Chalankovia si tu len tak skočia double cork 1000 a podobné pre mňa už skutočne nepredstaviteľné a nepomenovateľné triky. Akoby sa nechumelilo. Veď sa ani.

Toho roku bolo napríklad 6 zo 7 finalistov mužskej U-rampy na zimnej olympiáde absolventmi COC. Kempy pritom netrénujú svojich zverencov len na ľadovci, v Upper Village majú k dispozícii aj bazén s troma mostíkmi a trampolíny. Treba povedať, že celá táto srandička je možná len vďaka solventným rodičom, ktorí do kempov posielajú svoje ratolesti. Tak len orientačne, 8-dňový čisto dievčenský Momentum camp vedený Sarou Burke stál tohto roku takmer 2500 CAD (cca 50 000 Sk).

Hora by si nikdy nemohla dovoliť prevádzkovať takýto park len pre tých zopár turistov a hŕstku neochvejných whistlerovských „bums“, ktorým proste nestačil polrok ultimátneho prvotriedneho jazdenia na ôsmich tisícoch akrov terénu, kde len minulý rok napadlo dokopy 15 m snehu. No čo, dobrého nikdy nie je dosť, že.

[nggallery id=107]

Stojí to vôbec za tú námahu?

Ako to teda všetko funguje? Ak ste normálny smrteľník žijúci celoročne vo Whistleri či turista a nemáte zaplatený kemp, bude vám musieť stačiť public park. Verejnosť môže jazdiť len od 12. do 3., naviac treba počas pekných dní čakať na vlek niekedy aj 15 minút, čo je na kanadské štandardy neskutočná doba. Ak si prirátame cenu skipasu – asi 400 CAD (ak tu žijete 250) – a zhruba hodinu potrebnú na doteriganie sa na ľadovec (lanovka – lanovka – bordový autobus – lanovka), niektorí jedinci si môžu položiť otázku, či to vôbec stojí za tú námahu.

Ale, ké to rúhanie!!! Dá sa azda spanilé leňošenie na sedačke pod letným kanadským slnkom, keď vám nemú spoločnosť robí pasúci sa čierny bér, či debilnenie s kamarátmi za súčasného intenzívneho špekulovania nazvať teriganím?!  Môže niekoho odradiť rada, cena, či časová obmedzenosť, keď z ľadovca odchádza taký vystrelený, že mu endorfíny vytekajú ešte aj z uší? Dyť to je lepší než sex! A slnko svieti.

„Blue bird“

Takže ako som už spomínala sa s postupujúcou sezónou public park rozširuje, k malej U-rampe a niekoľkým railom a boxom sa pridávajú ďalšie, asi v treťom týždni nám páni shaperi konečne zbudujú aj poriadne kikre, pribudne step-up, wallride a rôzne ďalšie hračičky. Ku koncu sa už dá zajazdiť celkom slušný slopestyle.

Niektorí ľudia si tu hádžu neuveriteľné veci, kvalita je vysoká. Zima si povie posledné trucovité zbohom solídnou snehovou búrkou niekedy začiatkom júla, no a potom sa vo Whistleri konečne začína leto. Jasné dni jazdenia, ktoré sa v miestnom slangu nazývajú „blue bird“, trvajú skoro bez prestávky až do konca ľadovcovej sezóny.

Teplota krásne stúpa, sneh je mäkučký a zároveň nie príliš lepkavý, takže dopady sú príjemné a pády menej boľavé.  Všetci postupne odhadzujú vrstvy, stačí len tričko či mikina, niektorí chlapci dokonca jazdia aj bez toho, mladosť je nádherná a život radostný. Nad všetkým sa pritom po celý čas vznáša ten úžasný jednotiaci princíp spolupatričnosti, snahy byť lepším, progresu, rešpektu pred tými, ktorí sú ďalej, vyššie, vzájomnej podpory a možno aj túžby niekam to dotiahnuť. Všetko sa to pritom deje tak nejak v tichosti a v kľude, je to celé také prirodzené. Proste dokonalá pohodička.

Go out and play. Get stoked.