Každý týždeň si na našich stránkach môžete prečítať denník Jana Valašku z kanadského strediska Whistler. Janči už písal o otvorení strediska, keď tu spadlo viac ako dva metre prašanu. V dnešnej časti si prečítate o príchode do Vancouveru a Whistleru. Jano pracuje vo Whistleri ako vlekár a my všetci mu úprimne závidíme tie kilometre prelyžovaného prašanu.

O Whistleri sme napísali niekoľko článkov, prečítajte si ich tu. 

5. novembra 2009 – prílet do Vancouveru
Po Viedni, Londýne a Calgary konečne pristávame vo Vancouveri. Je 11 hodín večer, sme unavení a s batožinou na pol roka sa trepeme do hostela v downtowne.

6. novembra 2009 – prvé ráno vo Vancouveri
Aj napriek včerajšiemu vyčerpaniu sa zobúdzam skoro a neviem sa dočkať prvých pohľadov na vysnívaný Vancouver. Kolmé ulice, veľké autá, množstvo malých obchodíkov s jedlom a výhľad na mrakodrapy v downtowne. Nič špeciálne = typická Severná Amerika.

Absolvujeme povinný SWAP intro meeting, kde sa dozviem, že víza cez tento program sa nedajú predĺžiť. Smutné ale, čo už. Verím, že keď sa posnažím, tak sa to určite nejako vybaví. Boli sme tam ako jediný Slováci, čo znamená, že ako jediní (spolu s Talianmi) máme víza (pracovné povolenie) iba na 6 mesiacov. Ostatné európske krajiny majú na jeden rok a Austrálčania na dva, s možnosťou opätovného bezproblémového vybavenia. Škoda, že systém funguje na základe osobných atribútov, ktoré málokto z nás vie ovplyvniť.

[nggallery id=25]

Autor foto: Petr Basel, Viac foto so môžete pozrieť tu.

Po menšom sklamaní sa opäť dostávame do pohody pri pohľade na prírodu obkolesujúcu Vancouver, teda pobrežie Tichého oceánu a z neho vystupujúce úpätia hôr na severnej strane mesta. Pri večernej prechádzke stretávame dvoch slovákov – Stanleyho a Jane – otca s dcérou, ktorí tu žijú už 20 rokov. Dozvedáme sa, že to tu celé funguje na dvoch dôležitých otázkach

• How are you?
• How much?

Inak povedané všetko je o peniazoch. Stanley (pôvodne volaný Stanislav si zmenil meno na Stanley, aby zapadol) spomína na ťažké začiatky – prvé dva týždne vo Vancouvri býval v „importovanej“ Škode 105 s trojročnou dcérou a psom.

Moje obavy s pracovným povolením Stanley rieši informáciou, že v istej pizzerii sa dá robiť rozvoz aj bez pracovných víz za sedem dolárov za hodinu (minimálna mzda tu je 8,2 doláru/hod) pri kurze 1 Euro = 1,65 CAD.

6. novembra 2009 – „Čo ďalej?”
Ráno do seba tlačíme FREE muffins (samozrejme berieme aj do batohu na horšie časy) a stojíme pred otázkou: „Čo ďalej?“ . Máme dve možnosti. Prvou je ostať tu, vo Vane, začať riešiť ubytovanie a robotu. Druhá možnosť je ísť skúsiť šťastie do bájneho Whistleru – najväčšieho a najznámejšieho lyžiarskeho strediska v Severnej Amerike.

Cítim, že keď ostaneme vo Vancouvri, život tu bude jednoduchší (viac roboty a lacnejšie ubytovanie), ale nezažijem Kanadu, takú ako som si predstavoval – divoká príroda, hory, lesy, sneh… Mirke je to viac-menej jedno, len sa nechce rozdeliť.

Plán znie zavolať Janke (Slovenke žijúcej vo Whistleri už tri roky) a zistiť, aká je v horách situácia a zároveň sa popýtať na robotu vo Vancouveri v pracovných agentúrach.

Whistler hlási, že je práve koniec bajkovej sezóny a do zimnej sezóny sa tam toho veľa nedeje – málo roboty.