Bezpečnosť je otázkou prípravy. Ako sa pripraviť na pobyt v zimných horách?
Každý, kto si trúfa ísť do zimného terénu, by mal urobiť všetko preto, aby si nielen vychutnal zasnežené hory, ale sa aj bezpečne vrátil domov. Pri
Keďže bol nadšený lyžiar a športovec, založil okrem strediska klub a miestnu tradíciu lyžovania. Preto ho presne pred 40-timi rokmi umiestnili do siene slávy kanadského lyžovania. Dnes v jeho stredisku vyrastajú top lyžiari Svetového pohára.

Ide o klasický príbeh, páči sa nám a preto ho oprášime. Chatár spod Rozsutca v čase Slovenského štátu emigroval do Kanady. Založil tu lyžiarske stredisko Blue Mountain, ktoré je dnes po Whistleri a Tremblante tretím najväčším v Kanade.
Keďže bol nadšený lyžiar a športovec, založil okrem strediska klub a miestnu tradíciu lyžovania. Preto ho presne pred 40-timi rokmi umiestnili do siene slávy kanadského lyžovania. Dnes v jeho stredisku vyrastajú top lyžiari Svetového pohára.
Chatár sa volal Jožo Weider. Narodil sa pri Žiline a v roku 1932 postavil, dnes už neexistujúcu, chatu pod Rozsutcom. Pôsobil tu päť rokov a spomienky z času, ktorý tu strávil opísal v knihe “Päť rokov chatárom”.
Počas Jožovho pôsobenia pod Rozsutcom sem pravidelne chodievali športovci. V spolupráci s funkcionármi Športového klubu Jánošík Terchová organizoval beh mládencov od Chaty pod Rozsutcom do Štefanovej. Víťazi boli odmenení: „…ľudia, aby ste vedeli, terchovskí valasi budú bežiť, kto prvý dobehne – hodinky dostane…“ (z portálu www.terchova-info.sk)
Chatu si miestni obľúbili a často ju navštevovali. Postupne ju Jožo prerobil na 80 lôžok. K dobrej atmosfére na chate prispievala jeho vďačné povaha, keď vo voľnej chvíli turistom vyhrával na harmonike a spieval.
Tesne pred vypuknutím vojny Jozef emigroval. Chata s ním symbolicky dožila. Sklonkom roka 1944 ju podpálili Nemci.

O Weiderových krokoch v Kanade sa dozvedáme s rôznych zdrojov a stopa, ktorú za morom zanechal je veľmi intenzívna. Na stránke strediska Mountain Blue mu v histórii venovali samostatnú kapitolu, tiež v miestnom lyžiarskom klube, wikipedii, rôznych magazínoch. Po Jozefovi nazvali hotelový komplex, lyžiarsky klub, ulice a podobne. So strediskom žil viac ako 20 rokov. Názvami prvých svahov sa inšpiroval ešte z Československa. (Kandahár, Schuss a podobne)
Cez vojnu pôsobil Jožo Weider ako lyžiarsky instruktor z donútenia. V Británii mu totiž priznali štatút utečenca a zmizol aj so ženou a ročným synom do Quebecku. Developerský apetít, na ktorý dostal chuť plne rozvinul až tu. Stretol budúceho senátora a svoje finančné zázemie. Založil rezort Blue Mountain. Vystihol a predvídal zlatú éru lyžovania v 60-tych rokoch.
Zo strediska sa stal jeden z najväčších lyžiarskych areálov v Kanade. Na 28 svahoch dnes stojí 15 vlekov, ročne sem príde viac ako 600-tisíc návštevníkov. V zime rezort zamestnáva 1600 ľudí. Kapacita vlekov je 21 690 ľudí za hodinu. Stredisko hosťuje tiež preteky Svetového pohára v Skicrosse a iné.
Weider zomrel v roku 1971, pričom Terchovčania sa pamätajú, že naposledy ich navštívil v roku 1966. V mieste, kde prežil väčšinu emigrantského života si ho dodnes vážia. Nekrológ miestneho bulletinu: „Je veľmi málo ľudí, ktorí sa narodia s darom vízie, vytrvalosti a schopností ju presadiť. Bol jeden z najväčších propagátorov kanadského života, avšak dá sa považovať za skutočného sveto-občana myslou, poznaním a skúsenosťami…
Jožo vytvoril podmienky a v Collingwoode teda časom vyrástli skutočne dobrí lyžiari. Miestna kočka Erin Mielzynski sa stala prvou Kanaďankou po Betsy Clifford z roku 1971, ktorá vyhrala Svetový pohár. Stalo sa to iba vlani, 4. marca 2012 v Nemeckom OfterSchwangu. Dobre jazdí aj túto sezónu. V Švédskom Are skončila piata, v poslednom slalome Svetového pohára v Záhrebe zasa na 4. mieste.
Možno ste nevedeli, že emigranti z Československa začiatkom 50-tych rokov stáli pri zrode lyžovania v Juhoafrickej republike. Jediné väčšie kopce, kde je možnosť sa spúšťať, našli v Dračích horách neďaleko kráľovstva Lesotho. Dnes sa rezort volá Tiffindell a počas letných mesiacov sa stal pôsobiskom mnohých lyžiarskych inštruktorov zo Slovenska.
Prvý lanový vlek sem priniesli dvaja bratia – utečenci zo Slovenska v 40-tych rokoch minulého storočia. Najskôr sa vyvážali na miestne pomery obvyklým spôsobom – autami. Dnes sú tu postavené pomerne moderné vleky.