V rámci súťaže o lístky do strediska Stuhleck sme zadali jednu z podmienok napísanie krátkeho príbehu zo snehu, hôr a zaslanie vašej fotografie. Nazbieralo sa nám niekoľko jedinečných a vtipných príbehov, ktoré postupne uverejníme. Dnes to je historka o Stenmarkovi v Tatrách a krátke postrehy zo Štrbského plesa a Chlebu vo Vrátnej doline.

Historka o Stenmarkovi v Tatrách

Fotka je z ľadovca Kitzsteinhorn. Stredisko vrelo odporúčam každému. Ráno si treba trochu privstať a na lanovku chodiť o 7:45. Príbeh.  Fotka hovorí sama za seba.

Keď som čítal o Ingemarovi Stenmarkovi, spomenul som si, že keď som bol malý, mal som asi 12 rokov, v Tatrách bolo finále Svetového pohára. Neviem ako, ale podarilo sa mi dostať na trať slalomu.

Mal som pohľadnicu s tatranským motívom a tú som dával podpisovať zjazdárom, ktorí šliapali kopec a prezerali si rozostavenie bránok. Keď som prišiel poprosiť o podpis Ingemara, asi trikrát mi povedal vetu, v ktorej sa vyskytovalo slovíčko SCHON, ale nepodpísal sa mi.

V duchu som nadával, prečo mi hovorí, že som PEKNÝ, to mi je figu platné. Až po niekoľkých rokoch, keď som sa začal učiť nemčinu som zistil, že SCHON je UŽ a líši sa od SCHON s prehlasovaným O, čo znamená pekný. Stenmark mi teda vravel, že už dal dosť autogramov.

Inak v rozhovore je chyba. Stenmark raz skúšal pretekať v zjazde, ale spadol, bol dlhšie zranený a odvtedy si povedal, že už to pokúšať nebude. 

Peter Kollega

Solisko a Štrbské pleso odporúčam všetkým

Skveleee, skveleee skvelé… Postavila som sa na lyže po 12 rokoch a fakt sa to nedá zabudnúť. Na Solisku som strávila pár dní v spoločnosti dobrovoľníkov horskej záchrannej akcie (na fotke Ado, všadeprítomný záchranár s očami na stopkách) Je zaujímavé mať možnosť sledovať ich prácu, počúvať príbehy, najmä tie, kde rozprávajú o tom, čo za hlúposti dokážu robiť ľudia na svahoch.

Viac sa s nimi nasmejete než kdekoľvek inde. Je to partia úžasných skvelých ľudí, ktorí pre našu bezpečnosť jazdia celý deň po zjazdovkách (nech je počasie akékoľvek) a pomáhajú, dohovárajú tým nedisciplinovaným bláznom, ktorých je na svahoch ešte stále veľa…

Pre mňa bolo skvelou príležitosťou počkať si na západ slnka po záverečnej a nakoniec zísť zjazdovkou ako posledná – a mať k tomu celý celučičký svah iba pre seba. Jasné, chlapci tam boli tiež, veď sťahovali dole sane.

Po 12 rokoch odložených lyží, problémoch s kolenami a obrovskou túžbou znovu to raz skúsiť mi to konečne vyšlo– s počasím na objednávku a skvelými ľuďmi, ktorých si nesmierne vážim a ďakujem im za ich pomoc, odhodlanie a častokrát veľmi tvrdú prácu– ďakujem im aj za ostatných.

Juliana Michalačová

Krátky postreh z Chlebu

Takže táto fotka bola vytvorená v mojom obľúbenom stredisku – vo Vrátnej. Fotil ma brat a v pozadí vidieť časť dokonalej panorámy Malej Fatry. Lyžovali sme na Chlebe, keďže v tom čase tam už bolo dosť snehu (a mačkanica ľudí v radoch spolu s ním).

Či toto stredisko odporúčam ostatným? Jednoznačne :). Už len kvôli tomu, že je to moje akoby „rodné“ stredisko, na ňom som sa druhýkrát v živote dostala do kontaktu s lyžami – prvýkrát to bolo doma na zasneženom dvore. Stredisko ponúka návštevníkom kvalitné služby, na svahu si nájdu to „svoje“ ako začiatočníci, tak aj tí zdatnejší lyžiari, a navyše, ak vyjde počasie a je riadna treskúca zima, oplatí sa z Pasekov vybehnúť 8-miestnou lanovkou na Chleb a kochať sa krásami výhľadu.

Rada na záver: menej skúsení snowboardisti by sa mali strániť boardovania na Chlebe, pretože namiesto klasickej pomy je tam kotva a svah je trošku skosený do strany. To spôsobuje nemalé problémy. Dávnejšie, keď sme tam lyžovali sa mladá snowboardistka takmer hodinu zúfalo snažila vyjsť hore, potom to vzdala a celý kopec si musela vyšliapať po svojich, aby sa dostala k lanovke, čo ju zvezie dolu.

Katarína Szentkeresztiová