Podobne ako minulý rok, aj tentoraz sa snowboardová časť redakcie, v klasickom zložení Dominik –  Branek, rozhodla, že sezónu začne na najbližšom „slovenskom“  ľadovci – Dachsteine. Chceli sme sa zamerať  na vybavenosť strediska snowparkami, keďže tým je tento ľadovec zaujímavý.

Minulý rok sme tu mali v tomto smere trochu smolu, pretože práve počas našej návštevy boli parky vo výstavbe. Predpovede na termín 13.-14. novembra hovorili, že náš výjazd za snehom sa musí vydariť. Počasie sa vyzúrilo cez týždeň a nás už čakal iba slnkom zaliaty víkend.

Stretli sa tu najlepší jazdci z Európy

Náhoda chcela, že presne v danom termíne si tu svoj stan rozložil aj cirkus menom  „Ticket to ride“ (TTR). Snowboardový kontest známy pod názvom Pleasure Jam si tento rok zaknihoval svoje 8. vydanie. Pre nezasvätených ide o jeden z najznámejších pretekov v Európe a je zaradený to celosvetového kolotoča pretekov TTR. Jazdci sa môžu v rámci takýchto pretekov kvalifikovať na hlavný závod, ktorý sa každoročne koná v Nórsku, domovskej krajine jednej z legiend snowboardingu a zakladateľov tohto podniku – Terje Hakonsena. Je preto zárukou účasti najkvalitnejších jazdcov z Európy.

Mali sme síce menšiu dilemu či ísť alebo nie. Nie, že by nás nelákalo vidieť kvalitných jazdcov v akcii, ale mali sme svoje plány a obávali sme sa príliš veľkého množstva ľudí na ľadovci. Nakoniec sme presvedčili jeden druhého, že pozitíva prevažujú na negatívami a vyrazili sme. Na parkovisko pod ľadovec sme dorazili v sobotu okolo deviatej ráno po asi troch hodinách? jazdy z Bratislavy. Pomaly sme na seba nahádzali veci a sledovali davy ľudí, snažiacich sa dostať na čo najskoršiu lanovku do strediska. Počasie takmer ideálne, slnko snažiace sa predrať cez jemné oblaky, teplota príjemná a my sme v miernom očakávaní podupkávali v dlhej rade na lístky (nepamätám sa aké boli ceny minulý rok ale dali sme za skipass na dva dni 70 eur, pričom jednodňový vychádza na 37).

Ľudí bolo na ľadovci aj kvôli preteku pomerne veľa

Samotné stredisko sme popisovali ešte minulú sezónu, k článku o Dachsteine sa dostanete tu. Čo sa týka svahov a vlekov, nedošlo k žiadnej zmene, preto sa nechceme rozpisovať týmto smerom. Kým pri poslednej návšteve sme mali šťastie na kvalitné offpistové  podmienky, tentoraz sa dalo pojazdiť dobre iba na zjazdovkách. Z predchádzajúceho dňa bolo jemne poprášené aj mimo upravených svahov, ale nemalo to nejaký význam sa tam trápiť sa. Samozrejme, čo sme aj očakávali, v radoch na vleky bolo prakticky stále veľa ľudí a tak sme nemali ani nejakú veľkú snahu jazdiť na zjazdovkách. Naviac, kombinácia spomínaného snowboardového kontestu a faktu, že jediná sedačková lanovka bola v dôsledku nedostatku snehu ešte zatvorená, znásobovala rady na vlekoch.

Zamerali sme sa teda na spomínané snowparky. Ľadovcu dominuje Horsefeathers Super Park, kde sa aj počas víkendu odohrával už spomínaný kontest. Nachádzajú sa v ňom dve lajni s boxami a railami, hlavná „pro kicker line“ začínajúca 12m boxom a ukončená wallridom. Tu sme sa boli iba inšpirovať ľuďmi, ktorý to naozaj vedia. Miestami sme sa nestíhali nadchýnať predvádzanými výkonmi. Jedna vec je vidieť video, druhá mať možnosť sledovať triky tých najlepších priamo, naživo.  Okrem tohto parku sa na ľadovci nachádza tzv. „medium line“. Tvorená dvoma skokmi, jednou bedňou a „C-éčkom“. No nesmieme opomenúť samozrejme kvalitný „bigginer park“, kde sú tri lajny po tri boxi rôznych tvarov a dĺžok a tri malé skoky. Ich presné umiestnenie a rozsah ako aj ďalšie info si môžete pozrieť na oficiálnej stránke.

Naším cieľom počas výjazdu bolo hlavne rozjazdiť sa na prekážkach a tak sme sa pohybovali hlavne v posledných dvoch spomínaných parkoch. Striedali sme to pravidelne so sledovaním pro jazdcov, popíjaním pivečka alebo energy drinkov. Väčšinou sme si pomaly šliapali v malom parku a užívali si príjemné počasie. Na obed sme boli odskúšať miestnu reštauráciu. Ceny sú primerané Rakúsku, porcie dávajú  obrovské (moc nedoporučujeme, nakoľko vám to zabetónuje žalúdok a je potrebné si dať nejaký aspoň hodinový odpočinok J a už to ani nie je poobede úplne ono). Koncom prvého dňa nás vyháňali zo strediska asi ako posledných (ujo vlekár bol nekompromisný a nechcel nás už naposledy odviesť). Posledná lanovka na parkovisko ide 17,20 ale v sobotu to bolo asi aj neskôr lebo po nás bola ešte v reštaurácii kopa ľudí. Ubytovanie sme vyriešili prespaním v aute. V noci nebolo vôbec zima, trošku sme mali dilemu, že kde to odparkujeme. U jedného z „lokálov“ sme zistili, že parkovať a prespať priamo na parkovisku pri lanovke nie je vôbec problém, horšie by to bolo niekde v meste alebo dedinke, kde sa to moc miestnym ochrancom zákona nepozdáva.

V nedeľu nás privítalo krásne počasie

Ráno sme sa zobudili do neuveriteľne nádherného počasia. Od prvého momentu nám bolo jasné, že toto je deň „D“. Zahájili sme ho štýlovými raňajočkami na vysutej terase hornej stanice lanovky. Je tam nádherný výhľad na všetky smery a to doslova, pretože pod nohami máte sklenenú tabuľu a tak vidíte aj hlboko pod seba. Sadli sme si do jedného z prútených kresiel nachádzajúcich sa na terase, rozložili raňajky a cítili sa ako páni prírody na streche sveta.

Takto naladení sme sa išli zrána trochu rozjazdiť na svahy a keď sa nám zdalo, že už hustnú rady na vlekoch presunuli sme sa do parku kde sme si len tak šliapali, jazdili, skúšali všetko možné a vytešovali sa z nádherného dňa. Medzi tým sme sa občas zbehli pozrieť ako pokračujú preteky vo veľkom parku, samozrejme sme nepremeškali sledovanie finálových jázd (oficiálne výsledky nájdete tu). Veď kedy bude mať človek možnosť zas vidieť podobných jazdcov, prípadne zažívať podobnú atmosféru (skonštatovali sme však jednu zaujímavú vec, a to, že počas celej doby kontestu nepúšťali žiadnu muziku, ktorá nám tam tak trochu chýbala). Opäť sme sa ponevierali po stredisku až do úplného záveru a spokojný opúšťali Dachstein až za úplnej tmy. Keby bolo nočné jazdenie tak tam zrejme ešte zostaneme. Mali sme pocit, že ten víkend ubehol strašne rýchlo a bez problémov by sme tam pobudli ešte aspoň jeden, dva dni.