Posledná časť denníku z Arktídy o návrate z expedície

27. decembra 2010

Miky Sliacky bol členom slovenskej expedície, prvej ktorá vyrazila na pól v ére samostatnosti. Svoje zážitky priniesol na snowmagazíne, aby sa aj tí mladší dozvedeli, aké to bolo pred sedemnástimi rokmi putovať do Arktídy. Toto je posledná časť putovania aj o tom, ako expedícia núdzovo pristála ana ostrovčeku našla ruského Robinsona…

Miky Sliacky bol členom slovenskej expedície, prvej ktorá vyrazila na pól v ére samostatnosti. Svoje zážitky priniesol na snowmagazíne, aby sa aj tí mladší dozvedeli, aké to bolo pred sedemnástimi rokmi putovať do Arktídy. Toto je posledná časť putovania aj o tom, ako expedícia núdzovo pristála ana ostrovčeku našla ruského Robinsona…

Predchádzajúce tri časti si môžete prečítať tu:

1. časť o tom, ako polárnikov privítalo na letisku sedem metrov snehu.

2. časť o psíkoch, lietaní a polárnikoch.

3. časť o roztláčaní lietadla.

4. časť o stretnutí na Severnom póle

Kým prileteli vrany

Motor monotónne hučí a ja vyzvedám od chlapcov, čo za tých deväť dní zažili. ,,Keď sme spolu so slávnym ruským polárnikom Čukovom, ktorého sme tu náhodou stretli, šliapali prvý raz na pól, spotili sme sa. Odvtedy nám až do konca pobytu oblečenie, čo sme mali pod páperovými vetrovkami, nevyschlo. Zostalo zamrznuté. Jediné teplé miesto bolo v spacáku,“ vysvetľuje vedúci Kele. ,,Z oblečenia sa nám osvedčili ruské kapce s navlečenými výškovými gamašami a kožušinové ušianky. Mnohé materiály sa v mraze lámali, viazanie na lyžiach praskalo, podobne aj skialpinistické topánky z umelej hmoty. Potvrdilo sa tiež, že páperové vetrovky v tejto extrémnej vlhkej zime nie sú vhodné. Valušiak s Rudnokim skúsili spať aj vonku pod širákom v spacákoch a šlo to. S bielym medveďom sme sa chvalabohu nestretli. Okrem jednej čajky, ktorú sem zrejme zavial od otvoreného mora víchor, sa tu nevyskytol žiadny živý tvor.“

,,Maroš Zaťko dnes videl vrany,“ zubí sa Rudnoki. ,,Skríkol – chlapci, pozerajte sa, vrany prilietajú! To boli dve Anče, v ktorých ste prilietali vy, druhá skupina.“

Pridáva sa dnešný slovenský polárnik číslo 1 Peter Valušiak (o niekoľko rokov uskutočnil ako prvý na svete s troma Rusmi vrátane Čukova vysnívaný prechod na lyžiach z Ruska do Kanady cez pól bez cudzej pomoci, pamätáte sa na film 118 dní v zajatí ľadu?): ,,Nepríjemné bolo, keď počas pochodu niekto zaostal, alebo naopak, šiel príliš vpredu. Často sa urobila medzi ním a ostatnými trhlina, ktorá sa väčšinou ihneď rozšírila tak na tri metre. Tak si sa ocitol na inej kryhe, plávajúcej iným smerom. Chvalabohu, zakaždým sa nám podarilo nájsť užšie miesto a trhlinu preskočiť.“ Peter vie, čo hovorí. Šiel na pól aj vtedy, keď Slovakia bola od neho už 18 km. Keď sa vracal, musel merať cestu o 4 km dlhšiu.

Aj na tejto túre sa zúčastnil Čukov. ,,Orientovali sme sa predovšetkým podľa slnka,“ popisuje Peter. ,,Keď je však za mrakmi, ťažko udržíš smer. Terén je neprehľadný, pre 6 až 8 metrov vysoké ľadové tarosy nevidíš dopredu ani dozadu. Inak je tarosa riadne svinstvo. Na vibramovej podrážke sa na tom neudržíš, šmýka sa a sú v tom diery, zaviate snehom, kam ti môže vletieť noha. Ak tarosu prekonávaš na lyžiach, potrebuješ dobré hrany. S naloženými saňami je to strašná fuška. Preto pri pešom pochode je rozumné denne prejsť len okolo 20 km. Keď sme sa z pólu vracali, zdvihla sa metelica, v okamihu nebolo vidieť vôbec nič. Našťastie Čukov má skúsenosti a intuíciu. Šliapal sebaisto, v jednom kuse. Trafili sme. Pri tejto ceste som si naplno uvedomil, aký výkon vlastne spravili ľudia, ktorí došli na pól pešo.“

[nggallery id=89]

Núdzové pristátie

V stredu 28. mája o 13.00 odlietame, stále na dvoch Ančiach, z ostrova Srednij. Počasie sa zhoršuje: oteplenie, hmla, sneženie. Ledva doletíme nad pevninu, kvôli námraze na krídlach musíme núdzovo pristáť na ostrove Usť-Tareja, na sútoku najväčšej rieky polostrova Tajmyr, Pjasiny, a menšej Tareje. V búde, zasypanej snehom, ktorú sme tu objavili, Peťo so Zolom vyvárajú všelijaké dobroty z expedičných zásob. Chutí nám, hoci pri jedle aj čaji škrípeme zubami. Sneh, ktorý sme nabrali vonku na varenie, víchrica premiešava s riečnym pieskom, z ktorého je ostrov vytvorený.

Na prechádzke po ostrove nájdeme chajdu akéhosi neboráka, ktorý sa tu už rok skrýva pred spravodlivosťou. Na otázku, čo doma na Ukrajine vyparatil, odpovedá stručne: ,,malenkij banditizm“. Podľa vizáže ho ohodnotíme tak na štyri vraždy, kúpime od neho vedro rýb, vmrznutých do ľadu a vrátime sa do našej búdy.

Nálada je v Usť-Tareji výborná, hoci jednej Anči pri pristávaní praskla lyža treba ju vymeniť.

Večná škoda toho ostrova. Pri čakaní sa aj dačo popilo, nuž sme na ňom takmer ustanovili exilovú vládu a vyhlásili ho za zámorskú kolóniu Slovenska. Lenže bolo treba pokračovať domov. Odleteli sme do Noriľska, kde našich pilotov vítali celé rodiny s radostným plačom, že sa vrátili živí, až nás to zarazilo. A potom už cez prvomájovú Moskvu, kde sa nadšene tĺkli demonštranti s milíciou, do Bratislavy. Doma bolo plus 20 stupňov a na letisko ma prišli čakať syn s dcérou v kraťasoch. Len čo som ich zbadal, dostal som nádchu.

Konieeeeec Ďakujem všetkým , ktorí vydržali čítať až do konca. M.S.

1/1
Zavrieť reklamu