Pre mnohých z Vás to určite nie je nová informácia, ale radi by sme aj ostatným aspoň trošku priblížili túto už pomaly zabudnutú časť histórie bratislavského Kamzíku, kde sa okrem bežeckého a zjazdového lyžovania aj skákalo s mostíkov.

Prvé mostíky na Kamzíku už pred I. svetovou vojnou

Skoky na lyžiach si získali popularitu už pri zrode súťažného lyžovania na Slovensku. Prvé informácie o skokanských mostíkoch na bratislavskom Kamzíku siahajú ešte do obdobia pred I. svetovou vojnou, kedy členovia spolku Die Naturfreunde okrem sánkarskej a bobovej dráhy začali aj s výstavbou skokanského mostíka. Pokračovanie výstavby muselo počkať až na obdobie po vojne keď v roku 1927 Skiklub Bratislava s pomocou armády dokončil skokanský mostík. Na tomto drevenom mostíku sa v tej dobe skákalo okolo 20 metrov pričom možnosti boli vyše 25 metrov.

Chodili k nám skákať aj Rakúšania

Skokanský mostík stál na svahu medzi televíznou vežou a súčasným hotelom West kde bol doskok a dojazd. Ďaľší mostík stál ďalej za súčasným hotelom West – tu je jeho GPS poloha: N 48.19,  E 17.09. Na týchto mostíkoch vyrástol aj združenársky reprezentant (súčasná severská kombinácia) a majster Česko-Slovenska z roku 1946 v Banskej Bystrici – Elemír Nemesszeghy. Dlhé obdobie bol najlepším skokanom na Slovensku a získal až 13 slovenských titulov. Okrem Bratislavy sa na Slovensku dalo skákať na lyžiach už len V Banskej Bystrici a na Kamzík chodlili skákať dokonca aj Rakúšania. Nemesszeghy sa po ukončení svojej súťažnej kariéry ako profesor na fakulte telesnej výchovy a športu venoval trénovaniu a podarilo sa mu zostaviť silné družstvo skokanov vrátane svojich synov Velimíra a Eugena, talentovaných súrodencov Halenkovičovcov, a ďaľších ako Oswald, Pešek a Weber.

Mostík mal vydržať až 200 rokov

Dvaja kolibčania – Elemír Nemesszeghy a Roman Weber (ktorý bol neskôr v podstate správcom tohto areálu) – sa v roku 1958 pričinili o výstavbu dokonalejšieho mostíka s vežou z oceľovej konštrukcie a umelou laminátovou dráhou s povrchom v štýle slamenej strechy z umelohmotných metličiek, vďaka čomu bol v prevádzke celoročne. Jeho kritický bod výrazne vzrástol až na 50 metrov.  Vtedajšie noviny o novom mostíku písali ako o „siluete neodpálenej rakety“. Oceľovú konštrukciu plánovali zakonzervovať umelou hmotou s plánovanou životnosťou 200 rokov. Slávnostné otvorenie nového mostíka bolo 8. novembra 1959 a prvé preteky prebehli v decembri 1959 za účasti reprezentantov ČSR. Konali sa tu prvé ročníky Dunajského pohára a Pohára oslobodenia Bratislavy aj s medzinárodnou účasťou pretekárov z Rakúska.

Ktovie či by mostíky vydržali plánovaných 200 rokov. To sa už nedozvieme keďže skončili neplánovane chátraním a postupným rozoberaním a dnes už s námahou len stopy po nich hľadáme v lese medzi stromami.

Na priložených ČB fotografiách je mostík pri súčasnom hoteli West v časoch svojej slávy, a na farebných fotografiách je zachytené miesto mostíka ďalej od hotela West na spomenutých GPS súradniciach.

Spracované z internetu podľa článkov od autorov: Jozef Kšiňan, Igor Mráz, Milan Malina, LO Lokomotíva Bratislava, PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum.
Foto poskytol: Roman Delikát

[nggallery id=206]