Kde sa zastavil čas
Vidieť čierny dym z dymovnice, dajú sa rozoznať aj maličké stany a postavy s rozpaženými rukami. Vrhnem sa s fotoaparátom k voľnému okienku, aby som ten historický okamih zachytil… Foťák mi vypadne z premrznutých rúk, dekel sa otvorí, zbohom film, osvetlil sa. Našťastie doma som zistil, že sa znehodnotili len dva – tri zábery.
(predposledná časť)
Vidieť čierny dym z dymovnice, dajú sa rozoznať aj maličké stany a postavy s rozpaženými rukami. Vrhnem sa s fotoaparátom k voľnému okienku, aby som ten historický okamih zachytil… Foťák mi vypadne z premrznutých rúk, dekel sa otvorí, zbohom film, osvetlil sa. Našťastie doma som zistil, že sa znehodnotili len dva – tri zábery.
Predchádzajúce tri časti si môžete prečítať tu:
1. časť o tom, ako polárnikov privítalo na letisku sedem metrov snehu.
2. časť o psíkoch, lietaní a polárnikoch.
3. časť o roztláčaní lietadla.
Presne o 21.21 hod sadáme na plávajúci ľad. Vybehnem z lietadla spolu s Mariotom, Zoričákom, Rezníčkom aj Suchánkom. Potkýňam sa vo veľkých kapcoch k stanom, pri ktorých veje na zviazaných hokejkách slovenská zástava. Zároveň cvakám spúšťou. Chlapcov ledva rozoznať, všetci sú zarastení a majú tmavé okuliare proti snežnej slepote.
,,Ahoj Miki, nedáš si polievku?“, osloví ma, mierne osprosteného, Peter Valušiak, akoby sme sa stretli voľakde Pod Machnáčom. Práve dovára. Núkam Paľa Pecníka konzervou belgického piva, ktorá mi vo vačku zázračne nezamrzla a pýtam sa ho, ako bolo. ,,Nahovno,“ hodnotí. ,,Dneska je prvý pekný deň za celý ten čas, čo sme tu.“
Čo robia ostatní? Fero Kele nás každého osobitne víta a ďakuje všetkým, čo expedícii Arktický kvet pomohli na póle aj doma. Paľo Učník rozpráva zážitky, Zolo Rudnoki si balí spacák a Maroš Zaťko stojí, v jednom kuse sa vyciera a hovorí, že bolo fajn, lebo hrali aj hokej. Vleziem do ľadového iglu. Dvaja Rusi, Koľa a Sergej už vysielajú správu Valerijovi na ostrov Srednij, že sme šťastlivo došli a o tri – štyri hodiny všetci spolu vyrazíme naspäť. Chudák Valerij, tak veľmi chcel ísť s nami, ale nedalo sa. Musel zostať na ostrove a sprostredkovávať spojenie so zvyškom sveta.
[nggallery id=89]
Je polnoc z 26. na 27. apríla 1993. Stojíme s Paľom Pecníkom niekoľko metrov od stanov. Pred nami je v ľade trhlina, vari pol metra široká, ktorá sa vytvorila pred pár dňami. Morská voda v nej je pokrytá vrstvou nového ľadu.
,Spali sme,“ hovorí Paľo. ,,Najprv sa ozvala rana ako z dela a potom nasledoval zvláštny tenký hvízdavý zvuk. Vždy cítim strach, keď stojím nad podobnými puklinami a vidím ako sa jedna časť ľadu pohybuje vpravo a druhá vľavo… Rozmýšľaš, čo by ťa asi čakalo, ak by ti to prasklo rovno pod nohami alebo pod stanom, keď spíš a teplota je mínus tridsať. A láme sa to tu stále. Merali sme hrúbku ľadu, má poldruha metra. Pod ním je trojkilometrová hlbina.“
Všade je juh
Tajné želanie francúzskeho sochára zo Ždiaru Jana Zoričáka, aby sa mohol pozrieť na svoju sklenú plastiku Arktický kvet, ktorú prvá skupina zaniesla na pól a umiestnila tam s unikátnou presnosťou plus mínus tri metre, sa nedá uskutočniť. Kryha, na ktorej bol pred deviatimi dňami pól a na ktorej upevnili plastiku, je už bohvie kde. Kryha, kde sme teraz a kde chlapci kvôli jedinej vhodnej ploche na pristátie Ančí zriadili základňu, bola pôvodne asi 6 km od pólu. Odvtedy sa však tiež plavila najrôznejšími smermi. Denne prešla až 16 kilometrov. Severný pól, na rozdiel od Južného, nie je totiž na kuse pevnej zeme. Teoreticky by vlastne bolo možné neustále kráčať a pritom byť stále na tom istom mieste, lebo kryhy pod človekom sa pohybujú… Ďalší z mnohých tunajších paradoxov.
Vzadu za stanmi a iglu vidno zo snehových kvádrov vybudovanú zvláštnu stavbu bez strechy. ,,Páni, to je náš záchod, chránený pred vetrom, ráčte ho pred spiatočnou cestou vyskúšať,“ vyzýva nás Paľo Učník. Vyskúšame, a je to O.K. Medzitým sú už väčšie stany zbalené, stožiar vysielačky s anténou poskladaný. Pomáhame nosiť do oboch dvojplošníkov sudy s ďalším materiálom a robíme si spoločnú fotku. Je utorok, 27.4.1993, 3 hodiny ráno, keď sa oba dvojplošníky odliepajú od pohostinnej kryhy, ktorá pri pristávaní aj pri štarte vydržala a nepraskla. Naberáme južný kurz. Aj keď vlastne, tu je ktorýkoľvek kurz južný. Severný smer neexistuje.
(ďalšie, už posledné pokračovanie si prečítate o týždeň)