Postupne budeme uverejňovať Janov denník z Whistleru. Dnes je to veľmi vtipná príhoda o tom, ako sa stavia olympijská dedina. V ďalších častiach sa dočítate o stretnutí medvedice s mladými, o tom ako využil ratrak namiesto čelovky a podobne.

1.1.2010 Silvester a práca

Poobede prišli dvaja kamoši – Tomáš a Maťo –  z Vancouveru, že chcú osláviť Silvestra na Whistleri. Začíname zľahka popíjať rumík na izbe. Zrazu príde pár Čechov, nejakí Litovci a Francúzska a iní, ktorých nepoznám. Tomáš, akoby niečo tušil, mi do vnútorného vrecka robotnej bundy dáva  samplovú flaštičku  rumu, ktorá visela na hrdle tej veľkej trištvrtelitrovej  s poznámkou „To máš na ráno“. Ja mám byť totiž ráno na nový rok na 6:00 v práci.

Párty pokračuje a všetci sa presúvame na chatku k Peťovi do Nesters. Prichádzame na miesto a tam to už tiež žije. Vonku veľký oheň v snehu, opekáme si kruté klobásky no i tak….

Zvoní budík, ale nedá sa… Zvoní znova a stále sa nedá… Na tretí krát si uvedomujem, že je ráno, som vo svojej posteli a že asi mám ísť do roboty. Kuknem na hodinky a tam 6:24.

Zisťujem, že to nebol budík, ale niekto mi volal. Volám späť a ten niekto bol samozrejme „lift operations manager“, ktorému sľubujem, že za 15 minút som v robote. Aj napriek menšiemu meškaniu stihneme všetko pripraviť a lanovku otvárame načas. Ranný zhon, ktorý ma ochraňoval pred opicou pominul a začínam naplno vnímať dôsledky včerajšej noci. Na rumovú vyrovnávačku, ktorú mám vo vrecku sa necítim, a tak mi v jeden z najpernejších dní sezóny robí celkom veľké problémy usmievať sa na hostí. Ale oni to chápu, sú na tom podobne – ešte, že je ten Silvester iba raz do roka…

5.1.2010 A zase som roboš

Budík ma zobúdza o 7:30, presne hodinku pred tým ako sa otvárajú vleky. Začínam si robiť raňajky a rozmýšľam, kam sa pôjdem pošmýkať dnes. Keď tu zrazu mi volá šéf zo stavby, na ktorej som pracoval, keď som prišiel do Whistleru. Keď sme sa pred mesiacom lúčili tak mi spomínal, že v januári bude mať jeden projekt, kde by sa aj pre mňa našla práca – a tak je to tu.

Vonku tvrdo, žiaden nový sneh, peniaze treba a tak sa z lyžiarskeho módu prepínam do pracovného, obliekam sa do robotníckeho a šúcham sa dole kopcom do Willage. Od šéfa sa dozvedám, že má pre mňa prácu na par týždňov, v dni keď nerobím pre horu a že budeme stavať „Media broadcast center“ pre blížiace sa Olympijské hry.

6.1.2010 „Safety first”

V druhé ráno na stavbe si všímam niečo divné – okrem nás robotníkov po stavbe pobehuje množstvo mladých báb v helmách a reflexných vestách. Nedá mi to, a tak sa jednej nesmelo pýtam, že čo tu robia a že vraj „site safety“. Pomyslím si, že no dobre a pracujem ďalej.

Robíme, robíme a zrazu pribehne jedna z nich k nám a začne nám veľmi ďakovať, že sme zakryli dieru v podlahe kusom plechu, aby si tam niekto nevytkol členok. Zdá sa mi to divné, že to ona tak prežíva, ale však každý sme nejaký. O chvíľu neskôr si všimnem ďalšiu z nich ako 10 minút vysvetľuje dvom kolegom, aké je veľmi dôležité označiť mokrú podlahu tabuľkou „wett floor“. No nič deň plynie a zrazu si ma jedna z nich, myslím, že to bola ich šéfka, odchytí a pýta sa ma, či som mal orientation. Hovorím, že nemal a že ani nič také nechcem mať, ale kolega jej s kľudom hovorí, že som mal „orientation“. Okamžite sa opravujem a hovorím jej, že som si iba robil srandu a že je jasné, že som mal orientation a že si hádam nemyslí, že tu môže niekto pracovať bez toho, aby nemal orientation.

Moju radosť z krásneho vyriešenia situácie kazí šéf, keď ma za ňou chvíľku posiela späť, aby som si urobil orientation. Slečna sa netvári nadšene, keď idem s pravdou von a tak mi iba na stôl hodí štyri A4 obsahujúce „safety rules“, ktoré si mám prečítať a dole podpísať. Ešte menej nadšene sa tvári, keď jej hovorím, že neviem čítať a písať po anglicky a tak mi to musí celé prečítať, vysvetliť a následne za mňa aj vyplniť minikvíz, ktorý si na mňa prichystala, o veciach, ktoré mi práve prečítala. Neprajem nikomu vidieť ten výraz tváre, ktorý mi venovala, keď som ju po tomto polhodinovom trápení upozornil na jeden preklep, ktorý mala v odpovedi na druhú kvízovú otázku.

Aspoň sa už nečudujem, prečo sú olympijské hry takou nákladnou záležitosťou keď na každých dvoch pracujúcich pripadá jedna „safety“ slečna.

Prvý diel o príchode do Whistleru

Seriál o bájnom Whistleri

[nggallery id=25]