Vo Vrútkach je stále jeseň, ale na Martinkách sa práši a je tam dobrých 60 cm nového snehu. Vleky síce nepremávajú, ale za ten výšľap to naozaj stojí.

Je pondelok ráno, vonku modrá obloha a svieti slnko. Sedím pri počítači a četujem s kamarátom v práci. Zrazu sa ma opýta, či nejdeme niekde na hory. Keďže ja som bez práce a Dušan je zamestnaný v rodinnej firme, nemáme problém niekde vybehnúť.

Už sa len pýtame kam? Rozhodujeme sa medzi Martinkami a Chlebom. Na Chlebe sme stále, keď sa dá. Takže rozhodnutie padlo na Martinky. O hodinu sedíme v aute a ideme hore. Obaja celí nedočkaví, s úsmevom na tvári.

Dole vo Vrútkach to vyzerá na riadnu jeseň, no stúpanie na Martinky mení náš názor. S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúda aj sneh. Povedľa cesty sú popadané stromy s ešte zelenými listami. Samozrejme sme tiež zapadli. Snažili sme sa nahodiť reťaze, ale ako naschvál v aute boli menšie reťaze ako kolesá.

Našťastie nám pomohli okoloidúci, rozbehli sme auto a pokračovali v ceste. Posledných 50 metrov na parkovisko už bolo pre naše auto nezjazdných a museli sme ho nechať na jednej príjazdovej ceste ku chatke. Po namáhavej ceste do lyžiarskeho raja sme konečne vystúpili z auta. Pri pohľade na zasnežené stromy sme boli celí šťastní, rýchlo sme si obuli lyžiarky a začali šlapať.

To by neboli Martinky, keby tam nebola hmla a dolu v meste nesvietilo slnko. Na druhej strane, by sme chceli asi veľa na 19. október. Asi o 40 minút sme už boli pri koncovej stanici vleku. Tam napadalo dobrých 60 centimetrov prachu, proste čisté porno. Miestni borci nám odporučili kadiaľ jazdiť, aby sme si to najviac užili. Šťastní ako malé deti sme si to pustili dole a vychutnávali každý oblúčik. Síce nič mimoriadne, o to viac sme si to vychutnali.

Vyšľapali sme si to ešte daľšie dva razy a to nám úplne stačilo na skorý štart do sezóny. Večer o piatej sme prišli domov, unavení ale najmä natešení z prvého prachu v tomto roku, sme už pozerali fotky z tohto jesenného výletu do raja.

[nggallery id=5]